Expedície Alpamayo v Peru

Na tento rok vymyslel Polda krásny cieľ akcie… Alpamayo (5947 m.n.m.) Začiatkom júla vyrážame v zložení Polda, Andrea, Tommy, Pepa a ja.

Po nekonečnom cestovaní na trase Praha - Londýn - Miami -Lima dám určite na budúce prednosť osvedčenému priamemu spoju z Madridu. V Lime sme stratili deň zbytočným zháňaním plynových kartuší. Nočným prejazdom autobusom z Limy do Carazu sme sa dostali rovno do údolia medzi Cordillera Blanka a Cordillera Negra.

Začiatok výpravy pri jazere Chinancocha

Pretože Tommy sa tu narodil, mali sme postarané o skvelého sprievodcu. Nakupujeme jedlo a plyn v neďalekom Huaráze a v rámci aklimatizácie robíme výlet k jazeru Chinancocha (3850m.n.m.)

Nachádza sa priamo pod stenou Huascaránu (6768m.n.m.) a cesta k nemu vedie miestami, kde v roku 1970 lavína z Huascaránu zabila 70 000 ľudí.

Od smutných myšlienok nás odtrhla čarokrásna scenéria v okolí jazera.  Celé pohorie Cordillera Blanka je ako stvorené na vysokohorskú turistiku. Nádherné zasnežené kopce, prekrásne jazerá, stabilné počasie. V porovnaní s Nepálom menej turistov, nižšie ceny... len tá španielčina.

Na druhý deň nám Tommy dojednal odvoz do Cashapampy, odkiaľ sme už putovali po vlastných. Ráno sme kúpili vstupenky do národného parku (majú platnosť mesiac, čo možno využiť pri prípadných viacerých cieľoch v oblasti) a začali stúpať údolím.

Vzhľadom, že batožinu nám viezli muly a my sme mali len ľahké batohy, tak sme si cestu užívali. Každú chvíľku vykukol spoza hrebeňa nový zasnežený vrchol. Na večer sme si postavili stany pri jazere Jatuncocha. Náš sprievodca nám na spestrenie jedálničku chytil a upiekol 2 ryby.

Arhuaycocha - base camp na 2 dni

Na druhý deň sme po cca 2 hodinách odbočili z hlavného údolia a začali stúpať k táborisku pod jazerom Arhuaycocha (4420m.n.m.), ktorý sa stane našim „base campom“. Pretože povodný  plán sem prísť  už aklimatizovaný nevyšiel, na druhý deň sme vyrazili pod stenu Alpamaya s cieľom postaviť stan, prespať a po 2 dňoch oddychu v kempe sa pokúsiť o vrchol.

Chodník viedol zo začiatku suťoviskom, potom cez platne až k snehu. Odtiaľ po vyšliapanej cestičke na hrebeň. Krátky zostup do údolia a už sme boli na mieste kempu pod stenou. My dvaja s Pepom nič moc, hlava bolela, chuť do jedla žiadna.. zato „nezmar“ Polda ako vždy v pohode. Ráno sme nechali v stane veci na neskorší pokus a len naľahko sme zbehli do BC.

Podľa predpovede počasia od Zdenka malo byť 2 dni horšie a potom zas azúro. Ako vždy predpoveď od Zdenka sedela, a tak sme ešte za sneženia vyrazili po 2 dňoch hore s tým, že prespíme v stane, ktorý sme si tam nechali a na druhý deň ráno okolo 4 vyrazíme do steny. Všetko bežalo podľa plánu až do chvíle keď sme sa stretli so skupinkou schádzajúcou z hora.

Vytiahli z batohu stan s otázkou či nie je náš? Vraj ho našli otvorený a slabo ukotvený - tak ho radšej zobrali so sebou aby neuletel. Trošku nás to prekvapilo, lebo stan sme ukotvili dobre a určite sme ho zatvorili. Šok nám ale sposobila informácia, že v stane nič nebolo! Nemohli sme uveriť že nám ho proste niekto vybral   S Poldom sme tam mali oblečenie do steny, nejaký matroš, varič, fotoaparat. Nezostávalo nám nič iné, len sa otočiť a nadávajúc sa vrátiť nazad do BC.

Pretože na druhý deň mali už prísť muly, tak ak sme si nechceli ťahať všetky veci na chrbte pri návrate do Cashapampy, zostávalo sa pokúsiť sa dať vrchol na otočku. Takže prebaliť, navariť čaj na cestu, trošku sa prespať a o polnoci sme s Pepom vyrazili zas hore.

Z cez deň ľahko viditeľného chodníka sme niekoľko krát zišli, našťastie po chvíľke blúdenia sme ho zas našli a veľa času sme tým nestratili. Okolo 6. hod sme sa prehupli cez hrebeň, pod stenou narýchlo pojedli a o 8. hod sme vyrazili do cesty.

Odtrhová trhlina, ktorá niekedy poriadne komplikuje  ďalší postup, bola tento rok našťastie čiastočne zasypaná a po úzkom mostíku sa dala dobre prejsť. Aj sneh v spodnej časti perfektný. Dalo sa postupovať rýchlo a asi v polovičke cesty sme dobehli dvojicu lezcov pred nami, ktorý vyrážali ráno spod steny. S nimi sme už liezli spoločne až na vrchol.

Výborné lezecké podmienky na vrchol Alpamayo

Sklon cesty sa zdvihol, zo snehu sa staval ľad, lezecké podmienky ale stále výborné. Lezenie sme si mohli vychutnávať plnými dúškami. Posledné 2 dĺžky v úzkom vhĺbení a sme na vrchole. A to doslova. Moc miesta tam nebolo...všetci priviazaný na jednej snehovej skobe a opatrné pohyby, nech nie sme dole rýchlejšie ako by sme chceli. Výhľady okolo úchvatné. Človeka hneď napadajú ďalšie a ďalšie ciele.

Užívame si slnka a kocháme sa krajinou, čas je však neúprosný. Chceme využiť čo najdlhšie denného svetla a tak zlaňujeme rýchlo dole. Sme posledný - aspoň nám nebudú na hlavy lietať úlomky ľadu a snehu ako pri ceste hore. A že sme si ich cestou hore užili.

Do tábora pod stenou sme prišli okolo 17. hod, dostali do termosky čaj od partie, ktorá pojde dole až na druhý deň. Ako sme im závideli, že už nikam dnes nemusia a pokračovali do BC.  Po zotmení sa cesta samozrejme neobišla bez ďalšieho blúdenia. A no o 20. hod sme dorazili do tábora.

Na druhý deň sme nabalili muly a ešte ten večer spali v Caraze.

Nový cieľ - Pyramída Artesonraju

Polda s Andreov sa rozhodli pozrieť Machu Picchu, Tommy na chvíľu zostať u rodiny a nás s Pepom ťahalo na ďalší kopec... Pyramídu Artesonraju (6025 m n.m.), ktorú sme mali neustále pred očami v BC.

Spojíme sa s kamarátom Hynkom doma aby nám zistil výstupové cesty, necháme si ich namailovať a s listom papieru v rukách miesto mapy a sprievodcu vyrážame. Tentokrát žiadne muly. Všetko pekne na chrbát a po svojich. Boli sme už aklimatizovaný tak po cca 6 -7 hod.  Prichádzame na skalnú morénu nad ľadovcom, staviame stan a snažíme sa nájsť v posledných lúčoch slnka našu výstupovú cestu.

Pretože sme si nestihli prejsť ľadovec, chceme vyraziť až okolo 5. ráno, aby sme po tme moc neblúdili. Bohužiaľ mi ráno Pepa oznamuje, že mu je zle a nikam nejde. Chvíľka váhania, ale myšlienka „kedy sa sem človek zas pozrie..?“ rozhoduje – skúsim sám kam ma to pustí. Ľadovec sa nakoniec ukázal úplne v pohode. Za 2 hod som bol pri okrajových trhlinách pod stenou.

Opatrný prechod cez trhliny

Tu som ale stratil hľadaním ďalšej cesty drahocenný čas. Keby sme boli dvaja, tak by som to riskol, takto som chodil z jedného konca trhlín na druhý a hľadal, kade ma to „bezpečne“ pustí. Konečne sa mi podarilo nájsť prechod cez trhliny, ale povedal si, že nazad sa musím vracať cez ne ešte za svetla. Nech vidím aspoň svoje stopy.

Cesta ďalej nebola technicky náročná, sklon tak akurát. Jedine neustály bočný vietor kazí moju radosť. Po cca 4-5 hod som tak 150 m pod vrškom a nachádzam prvý štand – ľadovcové hodiny. A znovu sa  prejavila absencia parťáka. V dvojici by som pokračoval cez ľad rovno, tu som sa nechal zlákať neďalekým hrebeňom, dúfajúc že to po ňom bude ľahšie. Nebolo.

Čas to zabaliť...

Keď som sa ocitol s rukami po lakte zaborenými v snehových píšťalách a niekde pod nohami ma „istila“ snehová kotva len tak zapichnutá do snehu, tak som si vynadal a zas do pekne pomaly zliezol. Pozrúc na hodinky mám 2 možnosti: skúsiť vršok - ale to by som sa vracal cez trhliny po tme, alebo to zabaliť.

Dnes som svojho anjela strážneho vystresoval dosť, tak pekne po predných hrotoch zas dole   Trhliny som stihol tak akurát a pri čelovke cez ľadovec to už bola pohoda. Pepa sa z toho cez deň oklepal, bohužiaľ  sa na druhý deň sa musíme vrátiť dole do údolia, má po nás prísť dohodnutý taxík. Vychutnávame si cestu ľudoprázdnym údolím a kocháme sa nádhernou prírodou okolo nás.

Sem sa určite ešte vrátim..:-)